Edmund Clarence Stedman slávne citáty

Viera a radosť sú asenzívne sily piesne.

Básnik je tvorcom, nie obrazoborcom a nikdy sa nebude krotko snažiť povedať v próze to, čo sa dá vyjadriť iba v piesni.

Básnik, ktorý si nectí svoje umenie a verí v jeho zvrchovanosť, sa nenarodil, aby nosil fialovú farbu.

Pokrok prichádza experimentom, a to z ennui, ktoré vedie k plavbám, vojnám, revolúciám a zjavne k zmene v umení vyjadrovania; to kričí na predstavivosť a je sestrou vynálezu, ktorého nevyhnutnosť nazývame matkou.

Kritik musí prijať to, čo je v básnikovi najlepšie, a stať sa tak jeho najlepším povzbuditeľom.

Prvá práca kritika je úlohou rozlišovať medzi ľuďmi, ako ich zobrazuje história a ich diela, a ideálmi, ktoré sa jeden a druhý sprisahali, aby naliehali na jeho prijatie.

Predstavivosť nikdy neumiera.

Nie, nebol to taký šarlatán-gróf de Hoboken Flash-in-The-Pan-plný gasconade a bravado, ale obyčajný, bohatý don Rataplane, Santa Claus de la Muscavado, Senor Grandissimo Bastinado! Jeho bol prenájom polovice Havany a všetkých Matanzov; a Santa Ana, bohatý ako on, sotva mohol držať sviečku na zapálenie zlatých baní, ktoré vlastnil náš Kubán.

Hudobné vlny večné prútiky, - čarodejnica duší smrteľníkov!

Na rannej oblohe nie sú žiadne mraky, pary objímajú potok, ktorý hovorí, že život a láska môžu zomrieť v celom tomto severnom záblesku? Na každom kroku javory horia, prepelica píska zadarmo, jarabica vrčí a matné frézy padajú pre vás a pre mňa. Ho! hillyho! heigh O! Hillyho! Jasné októbrové ráno.

Ale každá ľudská cesta vedie k Bohu; má nespočetné množstvo jemnejších nití ako zlato a silné ako sväté želania, ktoré nás s jemným napätím priťahujú nahor k sebe.

Nad mrakmi dvíham svoje krídlo, aby som počul zvoniť nebeské zvony; niektoré z ich hudby, aj keď sú moje boje divoké, prinášam na zem; potom ma nechaj stúpať a spievať!

Ó, svieži úsvit! nesmrteľný život! Ó zasnúbenie Zeme, sladké a pravdivé!

Unavené augustové dni sú dlhé; kobylky spievajú žalostnú pieseň, dobytku chýba volanie svojho pána, keď vidia padať tiene západu slnka.

Vojna! vojna! vojna! Nebo pomoc právo! Boh pohnite hrdinovou rukou v bojazlivom boji! Boh poslal ženy spať v dlhej, dlhej noci, keď prsia, o ktorých silu sa opierali, už viac nebudú dvíhať.

Básnik musí spievať pre svoj vlastný ľud.

Hľa, ako sa pozerám, statured človek, postavený z vás veľká ruka sa objaví: typ, ktorý príroda chce plánovať, ale raz za všetky roky ľudí.

Daj nám muža z Božej vlastnej formy, ktorý sa narodil Marshallovi svojim blížnym; ten, ktorého sláva sa nekupuje a nepredáva úderom politického pera. Daj nám muža tisícov desať, schopného robiť, ako aj plánovať; Daj nám výkrik zhromaždenia a potom Abraham Lincoln, daj nám muža.

Existuje vzácnejšia bytosť, existuje spravodlivejšia sféra, kde silní nevidia a úroda nie je sere; kde, keď sa ročné obdobia zmenšujú, prinášajú svoj náležitý návrat; kde sa zapália lampy poznania, zatiaľ čo plamene mladosti stále horia?

Prirodzená emócia je dušou poézie, ako melódia je hudba; rovnaké chyby sú vyvolané nadmerným štúdiom oboch umení; chýba úprimnosť, neodolateľný impulz v básnikovi aj skladateľovi.

Muži sú egoisti a nie všetci tolerantní k sebectvu jedného človeka; nie vždy považujú Amity za voliteľné.

Hodnota, odvaha, česť, toto je skutočne vaša obživa a prvorodenstvo.

Poézia je umenie a vedúci výtvarného umenia; najjednoduchšie fušovať, najťažšie dosiahnuť skutočnú dokonalosť.

Áno, Vo väčšine vecí je šťastie; a v ničom inom, ako sa narodiť v pravý čas.

Nechajte vetry fúkať! divokejšia víchrica je vo mne divoká! čo môže potlačiť tú mrzutú búrku? Musím sa plaviť kam, Ó kam, kto to môže povedať!

Veda má len jednu módu-stratiť nič, čo raz získal.

Pozrite sa na toto obsadenie a poznajte ruku, ktorá niesla národ v jeho držaní; z tohto nemého svedka pochopte, čo bol Lincoln - aká veľká je pleseň.

Drží vaše srdce a hlava krok? Kedy vyprší chrapľavá láska, kedy oheň uhasia mrazy? Môžu jeho žeravé uhlíky horieť pod všetkým tým chladným decembrovým snehom?

Kam ďalej, Bluebird, kam ďalej? Výbuch je chladný, ale na hornom nebi stále nájdeš farbu svojho krídla, odtieň mája. Penica, prečo rýchlosť, tvoj Južný let? Ach, prečo, aj ty, ktorého pieseň nám prvýkrát hovorila o jari? Kam ďalej?

Bohužiaľ, tým, čo hrubý osud naše životy, ako lode na mori, okamžité stretnutie, potom časť navždy na svojich kurzoch flotily.

Génius nepotrebuje špeciálny jazyk; používa novo akýkoľvek jazyk, ktorý nájde.

Móda je v umení potenciálom, takže je ťažké posúdiť medzi dočasným a trvalým.