Joan Larkin slávne citáty

Od začiatku. Bol som dieťa, ktoré písalo básne. Keď som mal osem, deväť rokov, do svojej skladateľskej knihy som písal malé romány.

Myslím, že nás vždy najviac zaujímajú veci, ktoré práve robíme.

Moje knihy sa rozišli mnoho rokov a zdá sa, že každá z nich odráža obdobie skúseností. Ukončenie knihy je ako uvedenie obdobia na určitý pohyb. Vnútorné a vonkajšie-oboje.

Existuje niekoľko kníh, v ktorých je každá báseň aspektom toho istého. Takže kniha je ako hudba. A sú knihy básní, ktoré tak milujem, že ich nosím so sebou.

Snažím sa zostať otvorený myšlienke, že Internet nie je zlým nepriateľom publikovania, ale slúžkou, ktorá sa ukáže ako požehnanie pre básnikov a spisovateľov.

Vždy existuje nejaký dôvod na to, aby som nepísal a ľutujem časy, ktoré tomu podľahnem, pretože potom je písanie zvláštne - mám pocit, že musím znovu objaviť koleso. Sú básnici, ktorí to robiť nemusia.

Poézia je strom s veľmi hlbokými koreňmi a aj keď z tej či onej novej malej ratolesti môže byť vzrušenie, neurobíte nič originálne tým, že budete robiť čokoľvek, čo je momentálne odmenené.

Chce to odvahu vyjasniť si, aká je vaša vízia práce, byť v nej vytrvalý a pokračovať v nej, nech už hovoríte čokoľvek. Stále som v dlhom procese učenia.

Pokračujte v raste. Nespi. Dajte si pozor na Guru. Udržujte nízku réžiu.

Myslím si, že preklad je nemožná práca a obdivujem ľudí, ktorí to robia spôsobom, ktorý nám prináša poéziu, ku ktorej by sme nemali prístup.

Rytmy a zvuky sú často prvou vecou, ktorú v básni počujem a chcem, takže si neviem predstaviť, že by som sa snažil niečo preložiť bez toho, aby som aspoň počul, ako to znie.

Španielčina a angličtina majú takú odlišnú hudbu a vo svojej vlastnej poézii sa cítim oveľa menej priťahovaný tekutými zvukmi ako tvrdými zvukmi a rytmami, ktoré vychádzajú z anglosaských koreňov angličtiny.

Som oveľa viac schopný znížiť späť ako expandovať. Dostal som veľmi chirurgické o básňach.

Milujem príbehy, ale písanie beletrie je iné remeslo a nemám pocit, že by som to mal.

Niekoľko rokov som pracoval v umeleckej galérii, robil som veci administratívnej pomoci a vystavilo ma to tomu, o čom bol celý svet obchodníkov s umením a trh s umením.

Potom, čo som začal publikovať poéziu, som sa naučil kreatívne písanie. Nakoniec som bol povýšený a dokonca som dostal funkčné obdobie. Ale potom som sa cítil nútený všetko zahodiť a pohnúť sa. Ale učím už dlho. Viac ako štyri desaťročia.

Učenie mi dalo komunitu, ktorá sa stará o poéziu, a som za to vďačný.

Ľudia chcú poéziu a potrebujú ju - potrebujeme to, čo nie je poctené firemnou mentalitou, ktorá prevzala kontrolu. Dáva ľuďom jazyk, aby reagovali na násilie, plytkosť, takmer nič, hračky, ktoré by sme všetci mali chcieť. Je to spôsob, ako sa ľudia môžu spojiť sami so sebou.

Páči sa mi, že ľudia chcú vedieť o poézii. Je to jeden zo spôsobov, ako udržať nažive.

Ľudia potrebujú to, čo si myslia ako báseň, aby si ich prečítali na ich bar micva, ich svadbe, pohrebe, čomkoľvek. A ľudia hľadajú nádej a inšpiráciu. Chápem to.

Či už je básnik živý alebo mŕtvy, je súčasťou našej imaginatívnej komunity.