Vladimir Nabokov slávne citáty

Lolita, svetlo môjho života, oheň mojich bedier. Môj hriech, moja duša. Lo-lee-ta: špička jazyka, ktorá sa vydá po troch krokoch po podnebí, aby poklepala o troch na zuby. Lo. Lee. Ta.

Mojím hlavným neúspechom ako spisovateľa je nedostatok spontánnosti; obťažovanie paralelných myšlienok, druhých myšlienok, tretích myšlienok; neschopnosť správne sa vyjadriť v akomkoľvek jazyku, pokiaľ neskomponujem každú prekliatu vetu vo svojom kúpeli, v mojej mysli, pri stole.

A zvyšok je hrdza a hviezdny prach.

Myslím, že môj obľúbený fakt o sebe je, že som nikdy nebol zdesený kritickým útržkom alebo žlčou a nikdy v živote som nepožiadal alebo nepoďakoval recenzentovi za recenziu.

Vedieť, že máte niečo dobré na čítanie pred spaním, patrí medzi najpríjemnejšie pocity.

Úlohou spisovateľa je dostať hlavnú postavu na strom a potom, keď sú tam hore, hádzať po nich kamene.

Myslím si, že je to všetko otázka lásky: čím viac milujete spomienku, tým je silnejšia a cudzia.

Kto môže povedať, aké srdcové zlomy sú spôsobené u psa tým, že naše prerušenie vyvádzania?

Spánok je najbláznivejšie bratstvo na svete, s najťažšími poplatkami a najhrubšími rituálmi. Je to duševné mučenie, ktoré považujem za ponižujúce... Jednoducho si nemôžem zvyknúť na nočnú zradu rozumu, ľudskosti, geniality.

Ráno bola Lo, obyčajná Lo, stála štyri stopy desať v jednej ponožke. Bola to Lola v nohaviciach. Bola Dolly v škole. Bola Dolores na bodkovanej čiare. Ale v mojom náručí bola vždy Lolita.

Sme najviac umelecky v klietke.

v istom zmysle je všetka poézia pozičná: pokúsiť sa vyjadriť svoju pozíciu vo vzťahu k vesmíru obsiahnutému vedomím je od nepamäti nutkanie. Ramená vedomia siahajú a tápajú a čím dlhšie sú, tým lepšie. Chápadlá, nie krídla, sú prirodzenými členmi Apolla.

Čas je rytmus: hmyzí rytmus teplej vlhkej noci, zvlnenie mozgu, dýchanie, bubon v mojom chráme ... "toto sú naši verní časomerači; a rozum napravuje horúčkovitý rytmus.

Ježišu, urob niečo.

Niektorí ľudia ... "a ja som jedným z nich ..." nenávidia šťastné konce. Cítime sa podvedení. Poškodenie je normou. Doom by sa nemal zasekávať. Lavína zastavujúca sa v jej stopách niekoľko metrov nad krčiacou sa dedinou sa správa nielen neprirodzene, ale aj neeticky.

Pamätajte si, že niekedy anjeli fajčia, skrývajú to rukávmi, a keď príde archanjel, vyhodia cigarety: to je, keď dostanete padajúce hviezdy.

Bola to láska na prvý pohľad, na posledný pohľad, na veky vekov.

Hovorí sa, že ten, kto žije v sklenenom dome, by sa nemal pokúšať zabiť dve muchy jednou ranou.

Keď sa táto myšlienka zapíše, stane sa menej utláčateľskou, ale niektoré myšlienky sú ako rakovinový nádor: vyjadríte je, vylúčite ho a rastie späť horšie ako predtým.

Stránky sú stále prázdne, ale existuje zázračný pocit, že tam sú slová, napísané neviditeľným atramentom a dožadujúce sa viditeľnosti.

Dlho po jej smrti som cítil, ako sa jej myšlienky vznášajú cez moje. Dávno predtým, ako sme sa stretli, sme mali rovnaké sny. Porovnávali sme poznámky. Našli sme zvláštne príbuznosti. V tom istom júni toho istého roku (1919) túlavý kanárik vletel do jej domu a do môjho domu v dvoch široko oddelených krajinách. Oh, Lolita, keby si ma tak milovala!

Nehnevajte sa na dážď, jednoducho nevie, ako spadnúť nahor.

Existujú aforizmy, ktoré rovnako ako lietadlá zostávajú hore iba vtedy, keď sú v pohybe.

Vždy sa môžete spoľahnúť na vraha pre efektný prozaický štýl.

Možno, niekde, jedného dňa, v menej nešťastnom čase, sa môžeme znova vidieť.

Osamelosť ako situácia sa dá napraviť, ale ako stav mysle je to nevyliečiteľná choroba.

Rozjímanie o kráse, či už je to jedinečne tónovaný západ slnka, žiarivá tvár alebo umelecké dielo, nás núti nevedomky sa pozrieť späť na našu osobnú minulosť a postaviť sa vedľa seba a svojho vnútorného bytia s úplne nedosiahnuteľnou krásou, ktorá sa nám zjavila.

Toska-podstatné meno / Ëtå k-ské™ / - ruské slovo zhruba preložené ako smútok, melanchólia, lugubriousness. "Žiadne jediné slovo v angličtine nevytvára všetky odtiene tosky. Vo svojej najhlbšej a najbolestivejšej podobe je to pocit veľkej duchovnej úzkosti, často bez akejkoľvek konkrétnej príčiny. Na menej chorobných úrovniach je to tupá bolesť duše, túžba, po ktorej nie je čo túžiť, choré trápenie, Nejasný nepokoj, duševné bolesti, túžba. V konkrétnych prípadoch to môže byť túžba po niečom konkrétnom, nostalgii, chorobe z lásky. Na najnižšej úrovni sa zaraďuje do nudy, nudy.

Nech je celý život nespútaným zavýjaním. Ako dav pozdravujúci gladiátora. Neprestávajte premýšľať, neprerušujte krik, vydýchnite, uvoľnite vytrhnutie života.

Nostalgia naopak, túžba po ďalšej podivnej krajine, rástla obzvlášť silná na jar.

Slová bez skúseností nemajú zmysel.

Niekto by si mohol myslieť, že kreativita, predstavivosť a fantázie, ktoré dávajú môjmu životu zmysel, sú šialenstvo.

Neviem si predstaviť, ako by mal niekto so zdravým rozumom ísť k psychoanalytikovi.

Rozbitie vlny nemôže vysvetliť celé more.

Samota je dejiskom Satana.

Evolúcia zmyslu je v istom zmysle evolúciou nezmyslov.

Diskusia v triede, čo znamená nechať dvadsať mladých hlupákov a dvoch namyslených neurotikov diskutovať o niečom, čo ani ich učiteľ, ani oni nevedia.

Čím sú postavy nadanejšie a zhovorčivejšie, tým väčšia je šanca, že sa budú podobať autorovi v tóne alebo odtieni mysle.

Literatúra, skutočná literatúra, sa nesmie prehltnúť ako nejaký elixír, ktorý môže byť dobrý pre srdce alebo dobrý pre mozog ... "mozog, ten žalúdok duše. Literatúra musí byť vzatá a rozbitá na kúsky, roztrhnutá, rozdrvená ... " potom bude jej krásny zápach cítiť v dutine dlane, bude s chuťou žuvaný a zvinutý na jazyku; potom a až potom bude jeho vzácna chuť ocenená v jeho skutočnej hodnote a rozbité a rozdrvené časti sa opäť spoja vo vašej mysli a odhalia krásu jednoty, do ktorej ste prispeli niečím zo svojej vlastnej krvi.

Som dostatočne hrdý na to, že niečo viem, aby som bol skromný o tom, že neviem všetko.

Všetko na svete je krásne, ale človek spoznáva krásu iba vtedy, ak ju vidí buď zriedka, alebo zďaleka. Počúvaj, dnes sme bohovia! Naše modré tiene sú obrovské! Pohybujeme sa v obrovskom, radostnom svete!

Ak správne chápem zmysel tohto stručného pozorovania, náš básnik tu naznačuje, že ľudský život je len sériou poznámok pod čiarou k obrovskému nejasnému nedokončenému majstrovskému dielu.

Vedel som, že som sa navždy zamiloval do Lolity; ale tiež som vedel, že nebude navždy Lolita.

Boli sme všade. Naozaj sme nič nevideli. A pristihnem sa dnes, keď si myslím, že naša dlhá cesta bola poškvrnená len kľukatou stopou slizu, krásnou, dôveryhodnou, zasnenou, obrovskou krajinou, ktorá do tej doby, spätne, nebola pre nás nič viac ako zbierka máp so psími ušami, zničených turistických kníh, starých pneumatík a jej vzlykov v noci â€" každú noc, každú noc â€" V okamihu, keď som predstieral spánok.

Naraz sme boli šialene, nemotorne, nehanebne, trýznivo do seba zamilovaní; beznádejne by som mal dodať, pretože to šialenstvo vzájomného vlastníctva mohlo byť zmiernené iba tým, že sme skutočne nasávali a asimilovali každú časticu duše a tela toho druhého; ale tam sme boli, neschopní sa ani páriť, pretože deti zo slumov by tak ľahko našli príležitosť to urobiť.

Budem naďalej existovať. Môžem predpokladať iné prestrojenia, iné formy, ale pokúsim sa existovať.

Zlomil mi srdce. Len si mi zlomil život.

...(horúce, opaleskujúce, husté slzy, ktoré prelievajú básnici a milenci)...

Potrebujem, aby ste si nás, čitateľ, predstavili, pretože v skutočnosti neexistujeme, ak vy nie.

Bol som tieňom voskovky zabitej falošným azúrom v okennej tabuli...