Leonid Andreyev slávne citáty

Nemôžem si zvyknúť na vojnu; môj mozog odmieta pochopiť a vysvetliť vec, ktorá je vo svojom základe nezmyselná. Milióny ľudí sa zhromažďujú na jednom mieste a dávajú svojim činom poriadok a pravidelnosť, zabíjajú sa navzájom a bolí to všetkých rovnako a všetci sú nešťastní-čo je to, ak nie šialenstvo?

Mesiac bol taký mladý, taký zvláštny, dokonca ako mladé dievča, ktoré sníva a bojí sa povedať svoje sny; a svietilo len pre seba.

Múdrosť a bláznovstvo sú rovnaké pred tvárou nekonečna, pretože Nekonečno ich nepozná.

Keď žena plače, je to hanba muža.

Chcem byť apoštolom sebazničenia. Chcem, aby moja kniha ovplyvnila ľudský rozum, jeho emócie, nervy, celú jeho zvieraciu povahu. Chcel by som, aby moja kniha prinútila ľudí zblednúť hrôzou, keď ju čítajú, aby na nich pôsobila ako na drogu, ako na desivý sen, aby ich priviedla k šialenstvu, aby ma prekliali a nenávideli, ale stále ma čítali.

Chlieb bez lásky je ako tráva bez soli-žalúdok môže byť naplnený, ale zanecháva v ústach zlú chuť.

Muži sú vždy vrahovia a ich pokoj a veľkorysosť je pokoj dobre živeného zvieraťa, ktoré sa pozná mimo nebezpečenstva.

Iba kroky slepých sú krátke, ale ich myšlienky sú dlhé.

Nuž, je to cesta sveta-narodenie a smrť, narodenie a smrť.

Iba mŕtvi poznajú pravdu.

Takto sa budeme zaoberať životom, moja malá pomoc-stretnúť sa. Nebudeme, čo? Čo keď na nás žmurká ako sova, ktorá je oslepená slnkom, napriek tomu ju prinútime usmievať sa.

Strata rozumu vo vojne sa mi zdá čestná, ako smrť strážcu na jeho poste.

Nesmejte sa hlasu hviezd. Sú ďaleko, ich lúče sú svetlé a bledé a sotva vidíme ich spiace tiene, ale ich čarodejníctvo je prísne a tmavé.

Nie je zviera krutejšie ako človek.

Doteraz bez toho, aby bol; ukrytý v lone večnosti; nevlastnený ani myšlienkou, ani citom; vzdialený od dosahu ľudského Kena-človek nejakým neznámym spôsobom praskne mreže neexistencie a s výkrikom oznamuje začiatok svojho krátkeho života. V noci neexistencie vybuchne aj malá sviečka, zapálená neviditeľnou rukou. Dobre označte jeho plameň, lebo je to život toho človeka.

Keď vychovávame dieťa-odstraňujeme z jeho cesty tie prekážky, nad ktorými sme my sami v prvých dňoch narazili, a posilňujeme jeho myseľ pomocou našej vlastnej zrelej skúsenosti-akoby sme budovali novú a lepšiu repliku seba samých, a tak umožňujeme rase pomaly, ale isto napredovať k konečnému cieľu existencie-k dokonalosti.

Hľa, nech je tvoje meno akékoľvek-či už osud, život alebo diabol! Hodím ťa dole rukavicou, Vyzývam ťa do boja! Ľudia slabého srdca sa môžu klaňať pred tvojou tajomnou mocou, tvoja kamenná tvár ich môže inšpirovať hrôzou, v tvojom neprerušenom tichu môžu rozoznať zrod kalamity a hroziacu lavínu beda. Ale ja som odvážny a silný a Vyzývam ťa do boja! Vytiahnime svoje meče a pripojme sa k svojim vzpieračom a pršme také údery na hrebene toho druhého, ktoré spôsobia, že sa opäť otriasa samotná zem! Ha! Poď a bojuj so mnou!

Na to, aby sme v živote uspeli, potrebujeme dve veci-vplyv a šťastnú hviezdu.

Čo horšie sa môže stať mužovi, ako sa narodiť? Je to ako pýtať sa topiaceho sa muža, či sa nebojí namočiť.

Jediná vec, ktorú nestojí za zničenie, je veda. To by bolo zbytočné. Veda je nemenná a ak by ste ju dnes zničili, opäť by povstala rovnako ako predtým.

Noviny sú plné vrážd ... podivných vrážd. Je nezmysel, že existuje toľko mozgov, koľko je mužov; ľudstvo má iba jeden intelekt a začína sa zamieňať.

Človek zomiera. Poďte z temnoty, do tmy sa vracia a je reabsorbovaný, bez stopy vľavo, do nenapodobiteľnej prázdnoty času.

Všetko zahynie, všetko sa rozpadne, všetko sa znova narodí.

Je to mocný nástroj, dynamit - nič také ako presvedčivý argument!

Smrť zväčšuje vzdialenosť a otupuje pamäť. Smrť sa zmieruje.

Keď má muž lano okolo krku, nepýtate sa ho na jeho zdravie!

Človek, ktorý sa narodil, preberá meno a obraz ľudstva a stáva sa vo všetkom podobným ostatným ľuďom, ktorí prebývajú na zemi. Ich tvrdý údel sa stáva jeho, a jeho, na oplátku, sa stáva údelom všetkých, ktorí prídu po ňom. Čerpaný neúprosne časom, nie je mu dané vidieť ďalšiu priečku, na ktorú padne jeho slabnúca noha. Vo vedomostiach mu nie je dané, aby predpovedal, čo pre neho bude mať každá nasledujúca hodina, každá nasledujúca minúta. V slepej nevedomosti, v agónii predtuchy, vo víre nádejí a obáv dokončí cyklus železného Osudu.

Nevidíte Božiu ruku, ktorá dáva svetu harmóniu, svetlo a lásku? Nespievajú hory v Modrom oblaku kadidla svoj hymnus slávy?

Kto udrie človeka láskou-Bohom alebo diablom?

Kto je všemocný na svete? Kto je najstrašnejší na svete? Počítač. Kto je najspravodlivejší, najbohatší a najmúdrejší? Počítač. Čo je to zem? Počítač. Čo je obloha? Počítač. Čo je človek? Počítač. Počítač.