Maximus the Confessor slávne citáty

Prechovávať žiadnu závisť, žiadny hnev, žiadny odpor voči páchateľovi stále neznamená mať pre neho charitu. Je možné, bez akejkoľvek lásky, vyhnúť sa vykresľovaniu zla za zlo. Ale spontánne urobiť dobro pre zlo-to patrí k dokonalej duchovnej láske.

Keď je ľudský intelekt neustále s Bohom, jeho túžba rastie nad všetky miery do intenzívnej túžby po Bohu a jeho neúprosnosť sa úplne premieňa na božskú lásku. Ustavičnou účasťou na božskom žiarení sa totiž jeho intelekt úplne naplní svetlom; a keď znovu integruje svoj pasívny aspekt, presmeruje tento aspekt k Bohu, napĺňa ho nepochopiteľnou a intenzívnou túžbou po ňom a neustálou láskou, a tak ho úplne odvádza od svetských vecí k božskému.

Človek, ktorý miluje Boha, nemôže pomôcť milovať každého človeka ako seba samého, aj keď je zarmútený vášňami tých, ktorí ešte nie sú očistení. Ale keď zmenia svoj život, Jeho potešenie je neopísateľné a nepozná hranice.

Pre toho, kto je dokonalý v láske a dosiahol vrchol nezaujatosti, nie je rozdiel medzi jeho alebo druhým, ani medzi kresťanmi a neveriacimi, ani medzi otrokom a slobodným, ani medzi mužom a ženou. Ale pretože sa povzniesol nad tyraniu vášní a upriamil svoju pozornosť na jedinú povahu človeka, pozerá sa na všetkých rovnako a všetkým ukazuje rovnakú dispozíciu. Lebo v ňom nie je ani Grék, ani Žid, muž ani žena, puto nie je slobodné, ale Kristus, ktorý 'je všetko a vo všetkom' (kol 3,11; porov. Gal. 3:28).

Ten, kto ešte nedosiahol božské poznanie nabité láskou, je hrdý na svoj duchovný pokrok. Ale ten, kto dostal takéto poznanie, s hlbokým presvedčením opakuje slová, ktoré vyslovil patriarcha Abrahám, keď mu bolo udelené Božie zjavenie: 'ja som prach a popol' (GN 18, 27).

Pred jeho viditeľným príchodom v tele prebýval Boží Logos duchovným spôsobom medzi patriarchami a prorokmi, čím predznamenával tajomstvá jeho príchodu. Po Svojom vtelení je prítomný podobným spôsobom nielen tým, ktorí sú ešte začiatočníci, duchovne ich vyživuje a vedie k zrelosti božskej dokonalosti, ale aj k dokonalosti, ktorá v nich tajne vopred vymedzuje črty svojho budúceho príchodu ako v ikon.

Budete môcť skontrolovať závisť, ak sa budete radovať s mužom, ktorému závidíte, kedykoľvek sa raduje, a smútiť, kedykoľvek smúti.

Blahoslavený, kto má rád Jozuu (porov. Josh. 10: 12-13) bráni slnku spravodlivosti zapadnúť do seba po celý deň svojho súčasného života a nedovolí, aby bolo vymazané súmrakom hriechu a nevedomosti. Týmto spôsobom bude skutočne schopný utiecť prefíkaným démonom, ktorí sa proti nemu postavia.

Ten, kto sa oddane snaží dosiahnuť múdrosť a je na stráži pred neviditeľnými silami, by sa mal modliť, aby v ňom zostala prirodzená diskriminácia - ktorej svetlo je ale obmedzené - a osvetľujúca milosť Ducha. Prvý prostredníctvom praxe trénuje telo v cnosti, druhý osvetľuje intelekt tak, že si nadovšetko vyberá spoločnosť s múdrosťou; a múdrosťou ničí pevnosti zla a strháva 'všetku sebaúctu, ktorá sa povyšuje proti poznaniu Boha' (II. 10:5).

Tí, ktorí hľadajú Pána, by ho nemali hľadať mimo seba; naopak, musia ho hľadať v sebe skrze vieru, ktorá sa prejavuje v skutkoch. Lebo on je blízko teba: 'slovo je... v tvojich ústach a v tvojom srdci, to je slovo viery (Rim. 10: 8) - Kristus je sám slovo, ktoré sa hľadá.

Pokiaľ zostanem nedokonalý a žiarlivý, ani neposlúcham Boha praktizovaním prikázaní, ani sa nestanem dokonalým v duchovnom poznaní, Kristus sa z môjho pohľadu javí aj kvôli mne nedokonalý a žiarivý. Lebo ho zmenšujem a ochromujem tým, že s ním nerastiem v duchu, pretože som 'Kristovým telom a jedným z jeho údy' (I Kor. 12:27).

Mier je skutočne úplné a nerušené vlastníctvo toho, čo sa požaduje.

Rovnako ako slnečné svetlo priťahuje zdravé oko, tak aj prostredníctvom lásky poznanie Boha prirodzene priťahuje k sebe čistý intelekt.

Ak sa Božie slová vyslovujú iba ako slovné prejavy a ich posolstvo nie je zakorenené v cnostnom spôsobe života tých, ktorí ich vyslovujú, nebudú vypočuté. Ale ak sú vyslovené prostredníctvom praktizovania prikázaní, ich zvuk má takú moc, že rozpúšťajú démonov a horlivo disponujú ľuďmi, aby stavali svoje srdcia do chrámov Božích prostredníctvom pokroku v skutkoch spravodlivosti.

Z modlitby spravodlivého človeka nepríde žiadny úžitok, ak ten, kto o ňu žiada, nájde viac potešenia v hriechu ako v cnosti. Lebo Samuel smútil nad Saulom, keď zhrešil, ale nebol schopný získať Božie milosrdenstvo, pretože jeho smútok nebol podporený potrebnou zmenou života zo strany hriešnika. Preto Boh skoncoval s nezmyselným zármutkom svojho služobníka a povedal mu: Dokedy budeš smútiť za Saulom, keď som ho zavrhol, aby kraľoval nad Izraelom?(Ja Sam. 16:1).

... kvôli tomu, že sme v sebe stratili putá telesného narodenia, dal nám duchovným narodením podľa našej vlastnej vôle moc stať sa Božími deťmi namiesto detí z mäsa a kostí, ak máme vieru v jeho meno (porov. Jn. 1:12-13). Pre Spasiteľa bola sekvencia predovšetkým vtelením a telesným narodením kvôli mne; a tak potom narodenie v duchu skrze krst, pôvodne odmietnuté Adamom, kvôli mojej spáse a obnove milosťou, alebo, aby som to opísal ešte živšie, Moje samotné prerobenie.

Ten, kto prostredníctvom cnosti a duchovného poznania uviedol svoje telo do súladu so svojou dušou, sa stal harfou, flautou a Božím chrámom. Stal sa harfou tým, že zachoval harmóniu cností; flauta prijímaním inšpirácie ducha prostredníctvom božského kontemplácie; a chrám tým, že sa stal príbytkom Logos prostredníctvom čistoty svojho intelektu.

Ak udržíme cestu cnosti nepoškvrnenú prostredníctvom zbožného a pravého poznania a neodchýlime sa na žiadnu stranu, zakúsime príchod Boha, ktorý sa nám zjavil kvôli našej nezaujatosti. Lebo budem spievať žalm a po čistej ceste pochopím, keď prídeš ku mne (porov. PS. 101:1-2). Žalm znamená cnostné správanie; porozumenie naznačuje duchovné poznanie získané cnosťou, prostredníctvom ktorého vnímame Boží príchod, keď čakáme na Pána bdelého v cnostiach.

Musíme nielen usmrtiť telesné vášne, ale aj zničiť vášnivé myšlienky duše. Preto žalmista hovorí: 'skoro ráno som zahubil všetkých bezbožníkov zeme, aby som vyhubil všetkých páchateľov zla z mesta Hospodinovho' (ž. Ž 101: 8) - teda vášne tela a bezbožné myšlienky duše.

...Pán povedal, Keď sa priblížil k svojmu umučeniu: teraz je oslávený Syn človeka a v ňom je oslávený Boh. Ak je v ňom oslávený Boh, oslávi ho aj sám v sebe; a oslávi ho hneď' (Jn. 13:31-32). Z toho je zrejmé, že božské dary nasledujú po utrpení, ktoré prežili kvôli cnosti.

Keď náš intelekt otriasol svojimi mnohými názormi na stvorené veci, potom sa mu jasne zjaví vnútorný princíp pravdy, ktorý mu poskytne základ skutočného poznania a odstráni jeho predchádzajúce predsudky, akoby odstránil šupiny z očí ,ako sa to stalo v prípade svätého Pavla (porov. Skutky 9: 18). Pretože chápanie písma, ktoré neprekračuje doslovný význam, a pohľad na rozumný svet, ktorý sa spolieha výlučne na zmyslové vnímanie, sú skutočne stupnice, oslepujúce vizionársku schopnosť duše a brániace prístupu k čistému logu pravdy.

Muž, ktorý statočne bojoval s telesnými vášňami, šikovne bojoval proti nečistým duchom a vylúčil zo svojej duše koncepčné obrazy, ktoré vyvolávajú, by sa mal modliť za to, aby mu bolo dané čisté srdce a aby sa v ňom obnovil duch bezúhonnosti (porov. PS. 51:10). Inými slovami, má sa modliť, aby bol milosťou úplne zbavený zlých myšlienok a naplnený božskými myšlienkami, aby sa stal duchovným svetom Božím, nádherným a rozsiahlym, vytvoreným z morálnych, prirodzených a teologických foriem kontemplácie.

Čisté srdce je možno také, ktoré nemá prirodzený pohon k ničomu akýmkoľvek spôsobom. Keď sa takéto srdce vo svojej extrémnej jednoduchosti stalo ako písacia tabuľa krásne vyhladená a vyleštená, Boh v nej prebýva a píše tam svoje vlastné zákony.

Ten, kto je na ceste začiatočník, nesmie byť vedený k tomu, aby vykonával prikázania iba láskavosťou, ale musí byť častejšie podnecovaný k tomu, aby pokračoval v boji tým, že mu bude dôsledne pripomínať Boží súd. Týmto spôsobom bude nielen pohnutý láskou, aby túžil po tom, čo je božské, ale bude pohnutý strachom, aby sa vyhol tomu, čo je zlé. Budem ti spievať, Pane, milosrdenstva a súdu. 101: 1 LXX). Bude spievať Bohu očarenému láskou a obávaný strachom bude mať silu pre pieseň.

Logos zostúpil z lásky k nám. Nedržme ho natrvalo, ale poďme s ním hore k Otcovi, zanechávajúc zem a pozemské veci za sebou, aby nám nepovedal, čo povedal Židom pre ich tvrdohlavosť: 'ja idem tam, kam vy nemôžete prísť (Jn. 8:21).

Vo všetkých našich činoch Boh zvažuje zámer: či konáme pre neho alebo pre nejaký iný motív.

...cieľom každej hierarchie je vždy napodobňovať Boha, aby získal jeho podobu... úlohou každej hierarchie je prijímať a odovzdávať nezriedené očisťovanie, božské svetlo a porozumenie, ktoré prináša dokonalosť.

Človek, ktorý miluje Boha, nemôže pomôcť milovať každého človeka ako seba samého, aj keď je zarmútený vášňami tých, ktorí ešte nie sú očistení. Ale keď zmenia svoj život, Jeho potešenie je neopísateľné a nepozná hranice. Duša plná myšlienok zmyselnej túžby a nenávisti je nečistená. Ak zistíme v našich srdciach akúkoľvek stopu nenávisti voči akémukoľvek človeku za spáchanie akejkoľvek viny, sme úplne odcudzení láske k Bohu, pretože láska k Bohu nám absolútne bráni nenávidieť každého človeka.

Stvorený človek sa nemôže stať Božím Synom a Bohom milosťou skrze zbožštenie, ak nie je najprv skrze svoju slobodnú voľbu splodený v duchu skrze sebaláskavú a nezávislú moc, ktorá v ňom prirodzene prebýva.

Ak sa božské logá Boha Otca stali synom človeka a človeka, aby urobil ľudí bohmi a synmi Božími, uverme, že sa dostaneme do ríše, kde je teraz sám Kristus; lebo On je hlavou celého tela (porov. Kol 1:18), a naša ľudskosť odišla k otcovi ako predchodca v našom mene. Boh bude stáť uprostred zhromaždenia bohov (Ps. 82: 1 LXX) - to znamená z tých, ktorí sú spasení - rozdeľovanie odmien blaženosti tejto ríše tým, ktorí sú považovaní za hodných ich prijať, nie sú od nich oddelení žiadnym priestorom.

Rovnako ako učenie zákona a prorokov, ktoré je predzvesťou prichádzajúceho príchodu Logosu v tele, vedie naše duše ku Kristovi (porov. Gal. 3: 24), takže oslávený vtelený Logos Boží je sám predzvesťou jeho duchovného príchodu, ktorý vedie naše duše dopredu svojimi vlastnými učeniami, aby prijali jeho božský a zjavný advent. Robí to nepretržite prostredníctvom cností, ktoré premieňajú tých, ktorí sú považovaní za hodných, z tela na ducha. A on to urobí na konci veku a zjaví to, čo bolo doteraz skryté pred ľuďmi.

Tí, ktorí ako zvieratá žijú výlučne podľa zmyslov... zneužívajte Božie stvorenie, aby ste sa oddávali vášňam. Nerozumejú princípu tej múdrosti, ktorá je zjavená všetkým: aby sme poznali a chválili Boha skrze jeho stvorenie a aby sme pomocou viditeľného sveta pochopili, odkiaľ sme prišli, čo sme, za akým účelom sme boli stvorení a kam ideme. Naopak, prechádzajú týmto súčasným vekom v tme... s... neznalosť Boha.

Keď uvažujeme o výške Božej nekonečnosti, nemali by sme zúfať nad jeho súcitom, ktorý sa k nám dostal z takej výšky; a keď si spomenieme na nekonečnú hĺbku nášho pádu hriechom, nemali by sme odmietať veriť, že cnosť, ktorá bola v nás zabitá, opäť povstane. Lebo Boh môže vykonať obe tieto veci: môže zostúpiť a osvietiť náš rozum duchovným poznaním a môže pozdvihnúť cnosť v nás a povýšiť ju so sebou skrze skutky spravodlivosti.

Ak vysvetľujete učenie Logosu z hľadiska morálneho života pomocou materialistických slov a príkladov, ktoré zodpovedajú schopnostiam vašich poslucháčov, robíte logos telom. Naopak, ak objasníte mystickú teológiu prostredníctvom vyšších foriem kontemplácie, urobíte ducha loga.

Keď sa ako patriarchovia naučíme kopať studne cnosti a duchovného poznania v sebe prostredníctvom asketickej praxe a kontemplácie, nájdeme v nás Krista prameň života (porov. 26:15-18). Múdrosť nám prikazuje piť z tohto prameňa a hovoriť: pite vodu zo svojich džbánov a z prameňa svojich studní. 5:15). Ak to urobíme, zistíme, že poklady múdrosti sú skutočne v nás.

...pohyb človeka k božskému dosiahne svoj koniec iba vtedy, keď sa človek dostane k Bohu... Pravé Soboty sú zvyšok určený pre Boží ľud. 4:9). Boh môže niesť tieto soboty (porov. Je. 1: 13) pretože sú pravdivé. A ten, v ktorom je ukrižovaný Svet (Gal. 6:14) dosiahne tieto soboty odpočinku, pretože sa jasne odvrátil od svetských vecí a vrátil sa na svoje miesto duchovného odpočinku. Ten, kto tam príde, už nebude presunutý zo svojho miesta, pretože tam nájde pokoj a pokoj.

Svojou milostivou blahosklonnosťou sa Boh stal človekom a je nazývaný človekom kvôli človeku a výmenou svojho stavu za náš zjavil moc, ktorá pozdvihuje človeka k Bohu skrze Jeho lásku k Bohu a privádza Boha k človeku kvôli jeho láske k človeku. Touto požehnanou inverziou sa človek stáva Bohom božstvom a Boh sa stáva človekom hominizáciou. Lebo Božie slovo a Boh chce vždy a vo všetkom dosiahnuť tajomstvo jeho stelesnenia.

Náš predok Adam... využil svoju slobodu, aby sa obrátil k tomu, čo bolo horšie, a nasmeroval svoju túžbu preč od toho, čo bolo dovolené, k tomu, čo bolo zakázané. Bolo v jeho moci 'byť zjednotený s Pánom a stať sa jedným Duchom s Bohom...'(I Cor. 6:15). Ale Adam bol oklamaný a rozhodol sa dobrovoľne odrezať od Božieho šťastného konca pre neho, uprednostňoval svoju vlastnú slobodnú voľbu, aby bol stiahnutý na zem (porov. GN 2:17), ako sa stať bohom milosťou.

Ten, kto si vo svojom srdci uvedomil lásku k Bohu, je neúnavný vo svojej snahe o Pána, svojho Boha, a znáša každú útrapu, výčitky a urážku vznešene, nikdy nemyslí na najmenšie zlo nikoho.

Keď vás niekto urazí alebo poníži, chráňte sa pred nahnevanými myšlienkami, aby nevzbudili pocit podráždenia, a tak vás odrezali od lásky a umiestnili vás do ríše nenávisti. Mali by ste vedieť, že ste boli veľmi prospešní, keď ste hlboko trpeli pre nejakú urážku alebo Poníženie; lebo prostredníctvom poníženia bola z vás vyhnaná sebaúcta.

Ten, kto žiada o prijatie svojho každodenného chleba, ho automaticky neprijíma v jeho plnosti, ako je to samo o sebe: Prijíma ho podľa svojej schopnosti prijímať. Chlieb života (porov. Jn. 6: 35) dáva sa vo svojej láske všetkým, ktorí prosia, ale nie rovnakým spôsobom všetkým; lebo sa dáva Plnšie tým, ktorí vykonali veľké skutky spravodlivosti, a v menšej miere tým, ktorí toľko nedosiahli. Dáva sa každému človeku podľa jeho duchovnej schopnosti prijať ho.

Uspokojme sa jednoducho s tým, čo podporuje náš súčasný život, nie s tým, čo ho rozmaznáva. Modlime sa za to k Bohu, ako nás to učili, aby sme si udržali svoju dušu nepoškvrnenú a úplne oslobodenú od nadvlády niektorou z viditeľných vecí milovaných kvôli telu. Ukážme, že jeme kvôli životu a nie sme vinní zo života kvôli jedlu. Prvý je znakom inteligencie, druhým dôkazom jej neprítomnosti.

Rovnako ako myšlienka ohňa neohrieva telo, tak viera bez lásky neaktualizuje svetlo duchovného poznania v duši.

Ten, kto sa obťažuje hriechmi iných alebo súdi svojho brata pre podozrenie, ešte ani nezačal činiť pokánie alebo sa skúmať, aby objavil svoje vlastné hriechy...

Čokoľvek človek miluje, nevyhnutne sa drží, a aby ho nestratil, odmieta všetko, čo ho drží. Takže ten, kto miluje Boha, kultivuje čistú modlitbu a vyháňa každú vášeň, ktorá ho drží od nej. Ten, kto vyháňa sebalásku, matku vášní, sa s Božou pomocou ľahko zbaví zvyšku, ako je hnev, podráždenie, rozhorčenie a tak ďalej. Ale ten, kto je ovládaný sebaláskou, je premožený inými vášňami, dokonca aj proti jeho vôli. Sebaláska je vášňou pripútanosti k telu.

Ale ja vám hovorím: Pán hovorí: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, ktorí vás nenávidia, modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. Prečo velil týmto veciam? Aby vás oslobodil od nenávisti, smútku, hnevu a nevôle a udelil vám najväčšie vlastníctvo zo všetkých, dokonalú lásku, ktorú nemožno vlastniť, iba ak ten, kto miluje všetkých rovnako v napodobňovaní Boha.

Boh, ktorý je od prírody dobrý a nezaujatý, miluje všetkých ľudí rovnako ako svoju prácu. Ale oslavuje cnostného človeka, pretože vo svojej vôli je zjednotený s Bohom. Zároveň je vo svojej dobrote milosrdný voči hriešnikovi a trestaním v tomto živote ho privádza späť na cestu cnosti. Podobne aj muž dobrého a nezaujatého úsudku miluje všetkých ľudí rovnako. Miluje cnostného človeka pre svoju prirodzenosť a bezúhonnosť svojho úmyslu; a miluje aj hriešnika pre svoju prirodzenosť a preto, že ho vo svojom súcite ľutuje, že sa hlúpo potkýnal v tme.

Teológia bez praxe je teológia démonov

Každé skutočné vyznanie pokoruje dušu. Keď má formu vďakyvzdania, učí dušu, že bola vyslobodená z Božej milosti.

Ak sa postaráte o túžby tela a nesiete zášť voči svojmu blížnemu kvôli niečomu prechodnému, uctievate stvorenie namiesto Stvoriteľa.