Immanuel Wallerstein slávne citáty

Kapitalistickej civilizácii môžeme predbežne pripísať pozitívny, aj keď veľmi geograficky nerovnomerný záznam v boji proti chorobám.

Na druhom konci spektra, 50 až 85 percent svetovej populácie, ktorí nie sú príjemcami privilégií, je svet, ktorý poznajú, takmer určite horší ako ktorýkoľvek z ich predchádzajúcich kolegov. Je pravdepodobné, že napriek technologickým zmenám sú na tom materiálne horšie. Vecne, na rozdiel od formálnych pojmov, podliehajú viac, nie menej svojvoľným obmedzeniam, pretože centrálne mechanizmy sú všadeprítomnejšie a efektívnejšie. A nesú bremeno rôznych druhov psychickej nevoľnosti, ako aj ničivosti občianskych vojen.

Práve tento tretí dôsledok bol rozpracovaný najpodrobnejšie a vytvoril jeden z najvýznamnejších pilierov historického kapitalizmu, inštitucionálny rasizmus.

Primárna ideológia, ktorá fungovala na ich vytváranie, socializáciu a reprodukciu, nebola ideológia rasizmu. Bol to univerzalizmus.

Pravda ako kultúrny ideál fungovala ako opiát, možno jediný vážny opiát moderného sveta. Karl Marx povedal, že náboženstvo bolo opiátom más. Raymond Aron odvetil, že marxistické myšlienky boli zase opiátom intelektuálov. V oboch týchto polemických ťahoch je perspektíva. Je však perspektíva pravda? Chcel by som naznačiť, že pravda bola možno skutočným opiátom masy aj intelektuálov.

Prestávka od údajne kultúrne úzkych náboženských základov poznania v prospech údajne medzikultúrnych vedeckých základov poznania slúžila ako sebaospravedlnenie obzvlášť zhubnej formy kultúrneho imperializmu.

Vedecká kultúra vytvorila rámec, v ktorom bola možná individuálna mobilita bez ohrozenia hierarchického rozdelenia pracovnej sily. Naopak, meritokracia posilnila hierarchiu. Nakoniec meritokracia ako operácia a vedecká kultúra ako ideológia vytvorili závoje, ktoré bránili vnímaniu základných operácií historického kapitalizmu.

Prvým a pravdepodobne najzákladnejším aspektom tejto krízy je, že sme teraz blízko komodifikácii všetkého. To znamená, že historický kapitalizmus je v kríze práve preto, že pri sledovaní nekonečnej akumulácie kapitálu sa začína približovať tomu stavu bytia, o ktorom Adam Smith tvrdil, že je pre človeka' prirodzený', ale ktorý nikdy historicky neexistoval. 'Sklon [ľudstva] k nákladným vozidlám, výmene a výmene jednej veci za druhú' vstúpil do domén a zón, ktoré boli predtým nedotknuté, a tlak na rozšírenie komodifikácie je relatívne nekontrolovaný.

Je to stály, nepretržitý proces, ktorý nie je možné zvládnuť, pokiaľ je ekonomika poháňaná nekonečnou akumuláciou kapitálu. Systém môže predĺžiť svoj život spomalením niektorých činností, ktoré ho vyčerpávajú, ale smrť sa vždy objavuje niekde na obzore.

Nie je prekvapujúce, že liberáli verili v pokrok. Myšlienka pokroku odôvodnila celý prechod od feudalizmu ku kapitalizmu. Legitimovala prelomenie zostávajúcej opozície voči komodifikácii všetkého a mala tendenciu zotrieť všetky negatívy kapitalizmu na základe toho, že výhody zďaleka prevažovali nad škodami.

Je prekvapujúce, že ich ideologickí oponenti, marxisti - antiliberáli, predstavitelia utláčaných robotníckych tried-verili v pokrok s minimálne takou vášňou ako liberáli.

Dovoľte mi povedať, že v žiadnom prípade nie je samozrejmé, že v dnešnom svete je viac slobody, rovnosti a bratstva ako pred tisíc rokmi. Dalo by sa pravdepodobne predpokladať, že opak je pravdou. Snažím sa namaľovať žiadnu idylu svetov pred historickým kapitalizmom. Boli to svety malej slobody, malej rovnosti a malého bratstva. Jedinou otázkou je, či historický kapitalizmus predstavoval pokrok v týchto ohľadoch alebo regresiu.

Radšej by som sa chcel opierať o materiálne úvahy, nie o sociálnu budúcnosť, ale o skutočné historické obdobie kapitalistického svetového hospodárstva.

Druhým dôvodom, prečo sme nepozorovali rastúcu priepasť, je to, že naše historické a spoločenské vedecké analýzy sa sústredili na to, čo sa deje v rámci 'stredných vrstiev' - to znamená na desať až pätnásť percent populácie svetovej ekonomiky, ktorá spotrebovala viac prebytku, ako sami vyprodukovali. V tomto sektore skutočne došlo k pomerne dramatickému splošteniu krivky medzi samotným vrcholom (menej ako jedno percento z celkovej populácie) a skutočne strednými segmentmi alebo kádrami (zvyšok z desiatich až pätnástich percent).

Naznačujem, že existuje a vždy existovala pomerne vysoká korelácia medzi etnickou príslušnosťou a okupačnou/ekonomickou úlohou v rôznych časových zónach historického kapitalizmu.

Nakoniec štáty monopolizovali alebo sa snažili monopolizovať ozbrojené sily.

Kapitalizmus je predovšetkým historický sociálny systém.

Druhá odroda sa sústredila na predpokladané veľké transformácie kapitalistického systému od určitého nedávneho časového bodu, v ktorom celý skorší časový bod slúžil ako mytologizovaná fólia, proti ktorej bolo možné zaobchádzať s empirickou realitou súčasnosti.

To, čo odlišuje historický sociálny systém, ktorý nazývame historickým kapitalizmom, je to, že v tomto historickom systéme sa kapitál začal používať (investovať) veľmi zvláštnym spôsobom. Začalo sa to používať s primárnym cieľom alebo zámerom sebarealizácie. V tomto systéme boli minulé akumulácie 'kapitálom' len do tej miery, do akej boli použité na akumuláciu toho istého.

Jednotlivec alebo skupina jednotlivcov sa samozrejme môže kedykoľvek rozhodnúť, že by chceli investovať kapitál s cieľom získať ešte viac kapitálu. Ale pred určitým okamihom v historickom čase nebolo pre takýchto jednotlivcov nikdy ľahké to urobiť úspešne.

Ale aj pri absencii priameho zasahovania tých, ktorí mali moc zasahovať, bol proces zvyčajne prerušený nedostupnosťou jedného z viacerých prvkov procesu-nahromadených zásob v peňažnej forme, pracovnej sily, ktorú má využiť výrobca, sieť distribútorov, spotrebitelia, ktorí boli nákupcami. Jeden alebo viac prvkov chýbalo, pretože v predchádzajúcich historických sociálnych systémoch nebol jeden alebo viac z týchto prvkov komodifikovaných alebo nedostatočne komodifikovaných.

Preto môžeme povedať, že historický vývoj kapitalizmu zahŕňal smerovanie ku komodifikácii všetkého.

Zamestnávatelia námezdnej práce neboli natoľko nadšení z proletarianizácie, že okrem podpory rodovej vekovej deľby práce podporovali vo svojich zamestnaneckých vzorkách a prostredníctvom svojho vplyvu na politickej scéne aj uznávanie definovaných etnických skupín, snažiac sa ich prepojiť s konkrétnymi pridelenými úlohami v pracovnej sile, s rôznymi úrovňami skutočnej odmeny za ich prácu. Etnická príslušnosť vytvorila kultúrnu kôru, ktorá upevnila vzorce poloproletárskych štruktúr domácnosti.

Iste, použitie sily jednou stranou v trhovej transakcii s cieľom zlepšiť jeho cenu nebolo vynálezom kapitalizmu. Nerovná výmena je starodávna prax. Čo bolo pozoruhodné na kapitalizme ako historickom systéme, bol spôsob, akým by sa táto nerovná výmena mohla skryť; skutočne, skryté tak dobre, že až po päťsto rokoch fungovania tohto mechanizmu ho začali systematicky odhaľovať aj známi odporcovia systému.

Historicky je to tak, že prakticky každá nová zóna začlenená do svetovej ekonomiky stanovila úrovne skutočnej odmeny, ktoré boli na konci hierarchie mzdových úrovní svetového systému.

Čo by mi mohlo byť vierohodnejšie ako argumentácia, ktorá tvrdí, že vysvetlenie pôvodu systému malo dosiahnuť cieľ, ktorý sa v skutočnosti dosiahol?

Historický kapitalizmus je materialistická civilizácia.

Koncept, že človek by mal obmedziť svoju politickú angažovanosť na vlastný štát, bol hlboko protikladný voči tým, ktorí sa usilovali o akumuláciu kapitálu pre jeho vlastné dobro.

Zo zákona štáty neuznali žiadne obmedzenia týkajúce sa ich legislatívneho rozsahu okrem tých, ktoré si sami uložili. Aj keď konkrétne štátne ústavy platili ideologickú službu obmedzeniam vyplývajúcim z doktrín náboženského alebo prírodného práva, vyhradili niektorému ústavne definovanému orgánu alebo osobe právo interpretovať tieto doktríny.

Vlády boli v prvom rade schopné prostredníctvom daňového procesu zhromaždiť veľké sumy kapitálu, ktoré prerozdelili osobám alebo skupinám, ktoré už sú veľkými držiteľmi kapitálu, prostredníctvom oficiálnych dotácií.

Keď sa systémy stanú ďaleko od rovnovážnych bodov, dosiahnu bifurkačné body, kde je možné viac, na rozdiel od jedinečných riešení, nestability.

Spôsob, akým sa tieto dve praktiky navzájom spájajú, spočíva v tom, že vždy bolo možné použiť jedno proti druhému: použiť rasizmus-sexizmus na zabránenie tomu, aby sa univerzalizmus posunul príliš ďaleko smerom k rovnostárstvu; použiť univerzalizmus na zabránenie tomu, aby sa rasizmus-sexizmus posunul príliš ďaleko smerom k kastovému systému, ktorý by bránil mobilite pracovnej sily tak potrebnej pre kapitalistický akumulačný proces.

Tento argument bol kodifikovaný v dvadsiatom storočí ako meritokracia, v ktorej si tí, ktorí sú na vrchole v procese kapitalistickej akumulácie, zaslúžili svoje postavenie.

Zdá sa, že sme uprostred procesu kaskádových rozdvojení, ktorý môže trvať ďalších 50 rokov. Môžeme si byť istí, že sa objaví nový historický poriadok. Nemôžeme si byť istí, aký bude tento poriadok. Konkrétne môžeme symbolizovať prvé rozdvojenie ako účinok svetovej revolúcie v roku 1968, ktorá pokračovala až do A vrátane takzvaného kolapsu komunizmov v roku 1989, sociálneho rozdvojenia.

Jedna po druhej sa tieto vlády rozvrátili a boli prinútené k opatrovníctvu MMF (a národnej nelegitímnosti) zvyšujúcimi sa cenami ropy, imbrogliom dlhu a klesajúcimi obchodnými podmienkami. Poslednou z týchto vlád, ktorá padla, boli komunistické režimy východnej Európy, ktoré teraz prešli cestou iných krajín tretieho sveta. Druhá v kaskáde rozdvojení je teda symbolizovaná do roku 1989.

Existujú ešte ďalšie možnosti? Samozrejme, že existujú. Je dôležité si uvedomiť, že všetky tri historické možnosti skutočne existujú a výber bude závisieť od nášho kolektívneho svetového správania v priebehu nasledujúcich päťdesiatich rokov. Bez ohľadu na to, ktorá možnosť je zvolená, nebude to koniec histórie, ale v skutočnom zmysle jej začiatok. Ľudský sociálny svet je v kozmologickom čase stále veľmi mladý. V roku 2050 alebo 2100, keď sa pozrieme späť na kapitalistickú civilizáciu, čo si budeme myslieť?

Jazyk vnútorných ľudských práv predstavoval významný pokrok nad rámec predchádzajúceho jazyka svetových náboženstiev, pokiaľ ide o jeho univerzálnu použiteľnosť a jeho túto slovnosť.

Ľudia odolávajú vykorisťovaniu. Odolávajú tak aktívne, ako môžu, tak pasívne, ako musia.

Známkou moderného sveta je predstavivosť jeho znalcov a protiargument utláčaných. Vykorisťovanie a odmietanie akceptovať vykorisťovanie buď ako nevyhnutné, alebo len predstavuje pokračujúcu antinómiu modernej doby, spojenú v dialektike, ktorá zďaleka nedosiahla svoj vrchol v dvadsiatom storočí.

Neistota je úžasná a.. istota, ak by bola skutočná, by bola morálna smrť.

Ak sa vrátime k dvom tváram individualizmu-individualizmu ako podnetu energie, iniciatívy a predstavivosti; a individualizmu ako neobmedzenému boju všetkých proti všetkým - je vidieť, ako tieto dve praktiky vychádzajú a obmedzujú rozsah chorobného vplyvu rozporu zahrnutého do geokultúrnej agendy.

Spôsob zosúladenia prísľubu stále sa zvyšujúcej odmeny za kádre a požiadaviek robotníckych tried na quid pro quo za ich lojalitu k štátu bol ponúknuť mu malý kúsok koláča.

Musíme rozlišovať medzi druhom štrukturálnej transformácie, ktorá by ponechala na mieste (dokonca zvýšila) realitu vykorisťovania práce, a tou, ktorá by tento druh vykorisťovania zrušila alebo ho aspoň radikálne znížila

Komunizmus je utópia, to nie je nikde. Je to avatar všetkých našich náboženských eschatológií: príchod Mesiáša, druhý príchod Krista, nirvána. Nie je to historická vyhliadka, ale súčasná mytológia. Socializmus je naproti tomu realizovateľný historický systém, ktorý sa jedného dňa môže zaviesť do sveta.

Tým kritikom, ktorí vidia kapitalizmus ako systém neegalitárnych, represívnych štruktúr, jeho obhajcovia chválili jeho schopnosť rozpoznať a povzbudiť to, čo nazývajú individuálnymi zásluhami, a tvrdili nielen žiadanosť, ale aj nevyhnutnosť diferenciálnej odmeny, získaného privilégia, aby som tak povedal.

Na jednej strane došlo k pozoruhodnému rozšíreniu celkovej produkcie a produktivity výroby potravín a na druhej strane k mimoriadne skreslenému distribučnému systému, ktorý nahradil strednodobé hrozby krátkodobými hrozbami pre väčšinu svetovej populácie, najmä 50 až 80 percent na dne.

Zdá sa, že vojny medzi štátmi a ľuďmi existovali vo všetkých historických systémoch, pokiaľ máme nejaké zaznamenané dôkazy. Vojna zjavne nie je fenoménom špecifickým pre moderný svetový systém. Na druhej strane technologické úspechy kapitalistickej civilizácie opäť slúžia rovnako zle ako dobre. Jedna bomba v Hirošime zabila viac ľudí ako celé vojny v predmodernej dobe. Alexander Veľký v celom svojom zametaní Blízkeho východu nemohol ničivo porovnávať s dopadom vojny v Perzskom zálive na irak a Kuvajt.

Samotný koncept univerzálneho formálneho vzdelávania je produktom (a relatívne neskorým produktom) kapitalistickej svetovej ekonomiky.

Základnou otázkou, ktorú nová veda kladie pre našu súvahu, je otázka toho, aké vedecké otázky sa už 500 rokov nepýtajú, ktoré vedecké riziká sa nepokračovali. Nastoľuje otázku, kto rozhodol, aké vedecké riziká sa oplatí podstúpiť a aké boli dôsledky z hľadiska mocenských štruktúr sveta.

To, čo sa v kapitalistickej civilizácii líši, boli dve veci. Po prvé, proces meritokracie bol vyhlásený za oficiálnu cnosť namiesto toho, aby bol iba de facto realitou. Kultúra bola iná. A po druhé, percento svetovej populácie, pre ktorú bol takýto výstup možný, sa zvýšilo. Ale aj keď vyrástol, meritokratický výstup zostáva do značnej miery atribútom menšiny.